Piatok trinásteho.

Je piatok, trinásteho apríla. O päť minút trinásť hodín. Niekto klope. Otváram. Za dverami stojí mladá, pôvabná slečna s veľkou škatuľou v náručí.

"Už ste tu zas?" Je mi jasné, že to nebolo najslušnejšie, ale čo je veľa, to je veľa.

"Ja som tu dnes prvýkrát. U vás som ešte nikdy nebola," argumentuje slečna.

"Myslel som vy ako vy všetci. Z vášho združenia. Vaši kolegovia mi vyklopávajú celý deň, aby som si kúpil kvietok, keďže je dnes deň narcisov. Už ich mám toľko, že by som si mohol otvoriť kvetinárstvo."

"Tak k tým určite nepatrím. Zastupujem firmu, ktorá ponúka farmaceutické produkty. Som tam nová, k vám chodievajú moji kolegovia. Pravidelne od nás beriete reuma gély a masážne gély. Poslali ma k vám, keďže ste náš stály zákazník."

Nakuknem do škatule a vidím známy tovar. "Aha. Áno. Už si spomínam. Ale ďakujem veľmi pekne, momentálne váš tovar ešte mám. Zatiaľ nič nepotrebujem." Hm, táto slečna je fakt pekná... "Ale viete čo? Poďte mi porozprávať o nových produktoch. Čo mi môžete ponúknuť okrem toho, čo už mám?" Pozvanie sprevádza môj potmehúdsky úsmev.

Slečna spustila prezentáciu nových produktov. Asi po troch minútach som si uvedomil, že po celý čas sa neviem vynadívať na jej krásu a z prezentácie si vôbec nič nepamätám.

"Slečna, veľmi sa ospravedlňujem. Prepáčte mi, prosím, ja vás vôbec nevnímam. Nechajme prácu prácou a poďte mi porozprávať, ako sa dnes máte."

Slečna sa uvoľnila, očividne z nej opadol stres. "Ále... od rána ma bolí hlava," vypadlo z nej ako prvé.

"Koľko času máte momentálne na seba?"

"Asi pätnásť minút."

"Okej, poďte si ľahnúť na masážny stôl. Oblečená. Len sa, prosím, vyzujte."

Pustil som sa do reflexnej terapie tváre v snahe odbúrať bolesť hlavy akupresúrnymi bodmi. Hovorili sme o tom, či sa jej páči práca obchodnej zástupkyne, odkiaľ cestuje... Počas terapie som si všimol, že má na sebe štítok s menovkou. Keďže však ležala na stole predo mnou, takže štítok s menom bol vlastne hore nohami a môj zrak už neslúži ako v trinástich, ostril som ako sokol. No nie a nie to meno prečítať.

Nakoniec som to riskol. "Slečna, nehnevajte sa, prosím. Už pár minút sa snažím prečítať vaše meno, aby som vás ním mohol osloviť, no nedarí sa mi ho rozlúštiť."

"Volám sa Wanda."

Dievča bolo krásne, mladé, s nádherným úsmevom, veľké zmyselné oči... Nedokázal som od nej odpútať zrak. Prečo nie? Mám tridsaťosem a som single... Hej, Casanova, kroť sa. Z tohto nič nebude, aj keby si ako chcel. Dievča vyzerá na osemnásť, bývate deväťdesiat kilometrov od seba, je moc mladá pre teba a ty zase dosť starý pre ňu!... Nadýchol som sa a odvážne sa spýtal na jej vek. S ľahkosťou a úsmevom odpovedala, že má dvadsaťsedem. Fíha! Tak toto nie je až také nereálne!

Asi po polhodinke dievča precitlo s tým, že už je veľa hodín. "Mám ešte rokovanie s ďalším klientom. Viete, nový tovar sa predáva len ako dvojbalenie," žmurkla na mňa a ponúka mi jeden kus ako vzorku.

Ponuka bola s vďakou prijatá. Pri odchode sa snažím kuť železo za horúca a podávam jej vizitku. "O dva dni mi, prosím, pošlite esemesku. Aby som vedel, či vaša bolesť hlavy po reflexnej terapii ustúpila."

Počas vyťažených pracovných dní som na mladú obchodnú zástupkyňu takmer zabudol. Asi tak po troch týždňoch sa mi na Messengeri objavila správa od nejakej Wandy. Rozmýšľal som, kto to môže byť. Žiadnu Wandu predsa nepoznám. Vtom som si spomenul. Tak moment. Nie je to náhodou tá mladá obchodná zástupkyňa z farmácie? Pre istotu som si ju pridal medzi priateľov a odpísal jej.

Na druhý deň opäť správa. Bola online, tak sme prehodili pár viet... a o týždeň si písali už dobré štyri hodiny, niekedy aj päť. Predlžovalo sa to zo dňa na deň. Začínali sme četovať po devätnástej a končili o tretej ráno.

Ako to dopadlo? Do mesiaca, prvého mája, bolo prvé rande na neutrálnej pôde. Na polceste medzi ich rodnými mestami. Po troch mesiacoch na prvej spoločnej dovolenke požiadala Wanda, Daniela o ruku. Po dvoch rokoch sa narodil syn Adam, po piatich sme sa zosobášili, počas svadobnej noci sa rozhodli pre ďalšie dieťatko, o deväť mesiacov prišla na svet dcérka Dária... A za to všetko môže magický piatok trinásteho apríla.

Príbeh ako z rozprávky? Áno. Čarovné príbehy sa ale nevyskytujú len vo filmoch. Dejú sa bežne aj v reálnom živote. A aj priamo v ordinácii Masážneho salónu SHA.

Asi o rok.

Niekto klope. Otváram. Za dverami stojí mladá, pôvabná slečna s veľkou škatuľou v náručí.

"Dobrý deň. Som z firmy, ktorá dodáva farmaceutické produkty. Môžem vám ponúknuť reuma gély?"

To sa mi snáď sníva. Čože? Celé tie roky mi chodili ponúkať tovar len obchodní zástupcovia. A teraz už druhá obchodná zástupkyňa. Premeriavam si ju od hlavy po päty.

Si fakt pekná. Ale ideš neskoro. Pomyslí si Daniel..